Horliví v púšti

História si pamätá Šimona bar Kochbu (Simon ben Kosevah) ako muža, ktorý viedol a zmaril posledné židovské povstanie proti cisárskemu Rímu v rokoch 132 – 135 n. l . Ako samozvaný knieža židovského ľudu v Judei požadoval, aby ho všetci Židia nasledovali vo vojne za nezávislosť proti Rímu. Toto povstanie viedol, pretože Rimania mali v úmysle postaviť ďalšie pohanské mesto (Aelia Capitolina) na ruinách Jeruzalema (zničeného po neúspešnom povstaní v rokoch 66 – 73 n. l. ). Toto mesto malo mať chrám zasvätený Jupiterovi, pohanskému rímskemu bohu. 

Hoci spočiatku úspešne bojoval zo svojej základne v Judskej púšti, ich šťastie sa obrátilo, keď plná sila rímskych légií podnikla protiútok. Bar Kochba a nespočetné množstvo ďalších židovských povstalcov bolo brutálne zabitých pri konečnom víťazstve Ríma. Pred jeho porážkou mnohí židovskí mudrci vrátane rabína Akivu , jedného z popredných prispievateľov do Mišny, vyhlásili Šimona bar Kochbu za Mesiáša.

Bar Kochba nasmeroval svoju náboženskú horlivosť z púštnej divočiny proti cudziemu, vonkajšiemu nepriateľovi – cisárskemu Rímu. Jeho vízia videla mesiášsky mier, ktorý nastane iba vtedy, ak bude vyhnaná cudzia okupačná vojenská sila a Sion oslobodený spod zahraničnej okupácie.

Bar Kochba v kontraste s Jánom Krstiteľom

Bar Kochba sa svojou náboženskou horlivosťou a mesiášskym zápalom z púšte podobal svojmu krajanovi Jánovi Krstiteľovi, ktorý ho predchádzal asi o 100 rokov. Hoci boli podobne horliví, líšili sa v tom, ako vnímali základný problém a následne aj základné riešenie. Porovnanie týchto dvoch revolucionárov nám pomôže pochopiť protichodné predstavy o ľudskej situácii a riešení, ktoré ponúka evanjelium.

Ján Krstiteľ v sekulárnych dejinách

Podobne ako Bar Kochba, aj Ján Krstiteľ vyvolal veľa kontroverzií a pritiahol veľkú pozornosť. Jozef Flavius, židovský historik z prvého storočia, sa o ňom zmieňuje týmito slovami:

Niektorí Židia si mysleli, že zničenie Herodesovho vojska prišlo od Boha a že veľmi spravodlivo, ako trest za to, čo urobil proti Jánovi, ktorý bol nazvaný Krstiteľom: Herodes ho totiž zabil, hoci bol dobrým človekom… Herodes sa obával, že veľký vplyv, ktorý mal Ján na ľud, by mu mohol dať silu a sklon k vzbure… Preto ho pre Herodesovu podozrievavosť poslali ako väzňa na hrad Macherus, ktorý som už spomenul, a tam ho popravili. Jozef Flavius,Židovské starožitnosti, kniha 18, kap. 5, 2

Jozef Flavius spomína Jána Krstiteľa v kontexte porážky Herodesa Antipasa nad jeho rivalom. Herodes Antipas dal Jána zabiť a Jozef Flavius nás informuje, že Židia vnímali jeho neskoršiu porážku ako Boží súd nad ním za popravu Jána Krstiteľa. 

Ján Krstiteľ v evanjeliách

Ján Krstiteľ v evanjeliách významne figuruje ako Ježišov predchodca. Lukáš, jedno z evanjelií v Novom zákone, pevne spája Jána Krstiteľa s históriou tým, že ho spája s ďalšími známymi historickými postavami tej doby.

‘V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Pontský Pilát spravoval Judeu, Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom na území Iturey a Trachonitidy a Lyzaniáš bol tetrarchom v Abiléne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša zaznelo na púšti Božie slovo Jánovi, synovi Zachariáša. Chodil po celom okolí Jordánu a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov, ako je napísané v knihe výrokov proroka Izaiáša: Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina bude zaplnená, každý vrch a kopec sa zníži, čo je krivé, bude priame, čo je hrboľaté, bude rovnou cestou. A každý tvor uvidí Božiu spásu. ‘

Lukáš 3:1-6

Na podporu Lukášovho rozprávania Matúš zhŕňa posolstvo Jána Krstiteľa takto:

‘V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ, ktorý hlásal v judskej púšti: „Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo. — ‘

Matúš 3:1-2

Jánov pohľad

Ján videl základný ľudský problém v nás. Preto jeho kázanie nabádalo svojich poslucháčov k pokániu . 

Kajajte sa ( metanoia po grécky) znamená „zmena“ (= „meta“), vaša „myseľ“ (= „noia“). Predstavte si dramatickú „ metamorfózu “ húsenice, keď sa jej forma („morfé“) zmení na motýliu. 

Ján hlásal potrebu takej dramatickej zmeny myslenia, ktorá zmení spôsob, akým žijeme, nie rúcaním vlád a bojom proti cudzincom, ako si myslel Bar Kochba, ale súcitným a spravodlivým zaobchádzaním s ostatnými – nech sú ktokoľvek –. Toto pokánie by nás „pripravilo“ na Pánovu cestu. Podľa Jána by sme bez tohto pokánia nevideli, nepochopili ani nepochopili Božie kráľovstvo, ani by sme nezažili jeho „odpustenie“.

Vyznanie v našom pokání

Ukazovateľom skutočného vnútorného pokánia, ktorý Ján hľadal, bolo toto:

‘Vtedy prichádzali k nemu obyvatelia Jeruzalema, ba celého Judska a celého okolia Jordánu. Vyznávali svoje hriechy a on ich krstil v rieke Jordán. ‘

Matúš 3:5-6

Toto je v kontraste s konaním v inom biblickom príbehu – o Adamovi a Eve. Po zjedení zakázaného ovocia Biblia hovorí, že Adam a Eva:

‘Keď počuli hlas Hospodina, Boha, ktorý sa prechádzal po záhrade za popoludňajšieho vánku, ukryl sa človek i jeho žena pred Hospodinom, Bohom, medzi stromy záhrady. ‘

Genezis 3:8

Odvtedy je pre nás tento sklon skrývať svoje hriechy a predstierať, že sme neurobili nič zlé, veľmi prirodzený. Vyznať svoje hriechy a činiť pokánie je pre nás značne ťažké, pretože to odhaľuje našu vinu a hanbu. Radšej skúsime čokoľvek iné, len nie toto. Jánovo presvedčenie a posolstvo však označili pokánie a vyznanie za nevyhnutné pre prípravu ľudí na to, aby mohli zažiť prichádzajúce Božie kráľovstvo.

Varovanie pre náboženských vodcov, ktorí sa nechcú kajať

Niektorí ľudia to skutočne urobili, ale nie všetci dokázali úprimne priznať svoje hriechy pred sebou samými a pred Bohom. Evanjelium hovorí, že:

‘Keď zbadal, že aj mnohí farizeji a saduceji prichádzajú k jeho krstu, povedal im: „Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť pred prichádzajúcim hnevom?! Prinášajte ovocie hodné pokánia a nemyslite si, že si môžete povedať: ‚Máme otca Abraháma.‘ Lebo hovorím vám, že Boh môže stvoriť Abrahámovi potomkov aj z týchto kameňov. Sekera je už položená ku koreňu stromov. A tak každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, bude vyťatý a hodený do ohňa. ‘

Matúš 3:7-10

Farizeji a saduceji, učitelia židovského náboženského zákona, usilovne pracovali na dodržiavaní všetkých obradov (modlitby, pôsty, obety atď.) tak, ako ich prikázal Zákon. Všetci si mysleli, že títo vodcovia so všetkými svojimi náboženskými vedomosťami a úsilím boli tí, ktorí mali zaručené Božie schválenie. Ale Ján ich nazval „plemenom vreteníc“ a varoval ich pred prichádzajúcim ohnivým súdom !

Prečo by Ján niečo také tvrdil?

Tým, že „neprinášali ovocie zodpovedajúce pokániu“, ukázali, že sa skutočne kajali. Nepriznali svoj hriech, ale namiesto toho ho skryli za svojimi náboženskými obradmi. Ich náboženské dedičstvo, hoci bolo dobré, ich urobilo skôr pyšnými, než aby sa kajali.

Ovocie pokánia

S vyznaním hriešnych hriešností a pokáním prišlo očakávanie, že budú žiť inak. Ľudia sa Jána Krstiteľa pýtali, ako by mali prejavovať ovocie svojho pokánia, a on odpovedal takto:

‘Zástupy sa ho spýtali: „Čo teda máme robiť?“ On im odpovedal: „Kto má dvoje šiat, nech sa rozdelí s tým, čo nemá, a kto má dosť jedla, nech urobí podobne.“ Aj mýtnici prichádzali dať sa pokrstiť a hovorili mu: „Učiteľ, čo máme robiť?“ On im odpovedal: „Nevymáhajte viac, ako vám nariadili.“ Vojaci sa ho spýtali: „A čo máme robiť my?“ Tým povedal: „Nikoho netrýznite ani nevydierajte, uspokojte sa so svojím žoldom!“ ‘

Lukáš 3:10-14

 Bol Ján Kristus?

Kvôli sile jeho posolstva sa mnohí ľudia pýtali, či je Ján Kristus. Evanjelium zaznamenáva túto diskusiu takto:

‘Ľud žil v očakávaní a všetci vo svojom srdci uvažovali o Jánovi, že azda on je Mesiáš. Ale Ján všetkým odpovedal: „Ja vás krstím vodou. Prichádza však mocnejší ako ja. Ja nie som hoden rozviazať mu ani remienok na sandáloch. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, aby prečistil namlátené zrno a pšenicu zhromaždil do svojej sýpky. Plevy však spáli v neuhasiteľnom ohni.“ Ešte všelijako ináč povzbudzoval ľud a zvestoval mu evanjelium. ‘

Lukáš 3:15-18

Ján Krstiteľ v proroctvách

Jánov nezávislý duch ho viedol k tomu, že sa obliekal hrubo a jedol divokú potravu na púšti. To však nebol len prejav jeho ducha; bolo to aj dôležité znamenie. Prorok Malachiáš ukončil Starý zákon pred 400 rokmi takto:

‘„Pozrite, posielam svojho posla, on mi pripraví cestu. Vtedy zrazu príde do svojho chrámu Pán, ktorého hľadáte; príde posol zmluvy, po ktorom túžite,“ vraví Hospodin zástupov. ‘

Malachiáš 3:1

‘Salmón s Ráchab splodil syna Boaza, Boaz s Rút splodil Obéda, Obéd splodil Izaja, Izaj splodil kráľa Dávida. Dávid splodil s Uriášovou manželkou Šalamúna, ‘

Matúš 1:5-6 (400 pred Kr.)

Eliáš bol jedným z prvých prorokov, ktorý tiež žil a jedol na púšti, oblečený v

‘Povedali mu: „Mal plášť zo srsti a bedrá prepásané koženým opaskom.“ On na to: „To bol tišbejský Eliáš.“ ‘

Druhá kráľov 1:8

Takže keď Ján Krstiteľ žil a obliekal sa tak, ako žil, malo to poukázať na to, že je tým pripravovateľom, o ktorom bolo prorokované, že príde v Duchu Eliáša. Jeho oblečenie, jeho životný štýl a sklon jesť na púšti ukazovali, že Ján Krstiteľ prišiel v Božom predpovedanom pláne.

Záver

Ján Krstiteľ prišiel pripraviť ľudí na Božie kráľovstvo. Nepripravoval ich však tým, že by im dával viac zákonov ani ich viedol k vzbure ako Bar Kochba. Namiesto toho ich pripravoval tým, že ich vyzýval k pokániu z hriechu a k jeho vyznaniu. To je ťažšie ako dodržiavať prísnejšie pravidlá alebo sa zúčastňovať na povstaní, pretože to odhaľuje našu hanbu a vinu. 

Náboženskí vodcovia tej doby sa nedokázali prinútiť k pokániu a vyznaniu svojich hriechov. Namiesto toho použili svoje náboženstvo na to, aby svoje hriechy zakryli. O sto rokov neskôr použili náboženstvo na to, aby zvrátili osudnú vzburu Bar Kochbu. Kvôli svojmu rozhodnutiu vyhnúť sa pokániu neboli pripravení rozpoznať Krista a pochopiť Božie kráľovstvo. Jánovo varovanie je rovnako relevantné aj pre nás dnes. Tvrdí, že musíme činiť pokánie zo svojich hriechov a vyznať ich. 

To nám umožňuje zažiť Božie kráľovstvo, ktoré Ján pomohol nastoliť svojím krstom Ježiša, ďalšou historickou udalosťou, ktorú skúmame.